Poviedkýý od Sajkýý :-*

12. časť „Aká zmena? Aká super-schopnosť??“ sypala som zo seba ako z mlyna. „Pomaly!... Takže tá zmena: Spala si s Benom?“ ako by po mne hodila tú otázku. „No,... Rose,.. Veď vieš...“ zahanbene som koktala „Takže áno... Tým sa vysvetľujú dve veci. Prečo po tebe idú Hatroni a prečo sa meníš! Hatroni po tebe idú preto, že si sa s ním vyspala. Ben ti klamal, že ide len o chodenie ale nie, môže s tebou chodiť ale nie spať. A po druhé, kedže je Ben Reaglee tak sa ti meníš na niečo také, ale nie na Reaglee-ho... Takto to je!“ dokončila Rose. „Och. Čo keď sa zo mňa stane nejaké krvilačné monštrum??.... Rose! A čo keď sa zmením až tak, že nebudem spoznávať samu seba? A čo keď stratím svoje spomienky!! Nebudem vedieť kto som!! NIE!! A čo keď ťa budem chcieť zabiť?...“ kričala som plná zúfalstva. „Amy! Nepreháňaj!!.. Nie je to také hrozné! Poviem ti tajomstvo... Pozri sa sem.“ Ukázala mi nejakú jazvu na ramene. „Vidíš? I ja som prešla zmenou... Ty budeš taká ako som teraz ja...“ usmiala sa na mňa. Ja som v tom nevidela žiadne pozitívum. Prečo mi to nepovedala?... Plná hnevu som sa rozbehla dverami z izby von. Bola som na Rose taká nahnevaná, že predo mnou niečo také tajila!!... Utekala som a utekala... Za hotelom bol les. Bezhlavo som sa do neho vrútila. Bežala som a bežala. Zrazu som zistila, že bežím stále dokola a, že nie je cesty späť. Celá smutná (až teraz smutná) som sa zosunula popri strome na zem a plakala som. „Prečo som ja len taká hlúpa? A čo keď sa premením a nebudem si vedieť dať rady? Rose by mi bola pomohla!!..“ zrazu som začula kroky. Niečo sa ku mne približovalo. Celá som stuhla. Nedokázala som sa pohnúť. Po pár sekundách som si uvedomila, že ani nedýcham. Niečo sa ku mne stále približovalo až som mala pocit, že mi to priam dýcha na krk. Cítila som studený závan vetra. Nedokázala som sa otočiť. Nešlo to aj keď som celým svojim telom chcela! Chcela som sa otočiť!... V duchu som si dodávala odvahu. Ale nie! Čo ak tá príšera (príšera?) čaká práve na to, že sa otočím a vrazí mi drevený kôl do srdca a ja ako mláďa (neviem jakého pometeného klonu) zomriem. Ja nechcem zomrieť! „Veď ani nemusíš!“ ozvalo sa z miesta kde stál ten tvor. „Prečo by si mala zomierať?“ spýtal sa. Neodpovedala som až kým sa nepresunul predo mňa. V hlave sa mi ozývalo „Nerob to!! Uteč!!“ neboli to výčitky (výstrahy) svedomia. Bolo to tá super-schopnosť (či jaká hlúposť z detských rozprávok). Postavil sa predo mňa (chalan). Bol nádherný. Ale veď ja som už nezadaná. Usmiala som sa v duchu. „Čo odo mňa chceš?“ dostala som zo seba napokon. ...